TIENE MINULOSTI V SLOVENSKEJ KATOLÍCKEJ CIRKVI

Hoci nám každú nedeľu naši kňazi z kazateľníc kážu, že sa nemáme pachtiť za matériou, peniazmi či kariérou, ale má nám ísť o duchovnú stránku nášho bytia a teda i čisté svedomie, biskup Sokol nám naznačil, že to nie vždy musí platiť. Ako inak si vysvetliť jeho slová, v ktorých nezaznelo ani kúsok súcitu s obeťami fašistického režimu na Slovensku, ale len obdiv k matérii a mamone tých čias, ktorý však nebol vôbec paušálny, pán biskup hovorí len o svojej rodine, nie priemernej slovenskej rodine. Tiež mám starých rodičov, ktorý však s takou radosťou na ten režim nespomínajú. Pamätajú si ako im odviedli krčmára-žida či mäsiara-žida, pamätajú si na prídely potravín, môjmu starému otcovi zastrelili Nemci bratanca, keď bol v lese na hubách, pre podozrenie z podpory partizánov, hoci on bol Slovák a katolík a pre svoj mladý vek s partizánmi skutočne nič nemal spoločné. Tak aký to bol vlastne blahobyt? A pre koho určený, len pre vyvolených? Spýtal sa otec biskup niekedy obyvateľov Kľaku či Ostrého Grúňa, ako oni spomínajú na ten
blahobyt? Alebo tých tisícov Slovákov čo sa ocitli v Maďarsku pod tvrdou maďarizáciou ako za uhorských čias?

Slovenský štát bol rasovo segregovaný ako Nemecko, dokonca i Južná Afrika by v porovnaní s ním vyzerala ako mierumilovný humanistický štát rešpektujúci práva svojich menšín. ,,Výhodou“ fašistického Slovenska bolo to, že tu bol mier, hoci na sever a východ od nás sa bojovalo. Či však cena za to nebola privysoká, je možno i otázka pre pána biskupa Sokola. Ten si asi neuvedomuje, že sa z neho stáva morálny relativizátor, že dáva svojim ovečkám návod, ako sa vyrovnávať i s temnými stránkami svojej minulosti, že stačí možno nakŕmiť hladné krky a čo tam potom, že človek niekedy vykoná i niečo proti morálke či svedomiu, hoci sama cirkev to od nás žiada. Len mi potom nie je jasné, prečo biskup Sokol s rovnakým obdivom už nehľadí na socialistické Slovensko, veď blahobyt počas vlády komunistov bol neporovnatelne vyšší ako za vojny, hoci tiež určený len pre vyvolených. Alebo je rozdiel, ak sa skrivodlivosť vykonáva na nechcených a nenávidených (neslovákoch) a keď sa vykonáva na cirkvi? A prečo, je vari medzi ľudskými životmi rozdiel? Z úst obdivovateľov Dr. Tisa často zaznieva, že on nevedel, čo sa so židmi bude v Nemecku diať. Keby to však i bola pravda, o účinkoch rasových antižidovských zákonov vedel, keďže všetci veríme, že bol svojprávny, jeho antižidovské nenávistné prejavy sú tiež všeobecne známe, rovnako ako demarše z Vatikánu, takže je za činy Slovenského štátu plne zodpovedný a preto je hoden skôr opovrhnutia každého slušného človeka a nie obdivu.

Pán biskup Tondra sa vyjadril, že ,,najväčším hriechom“ Tisa bolo, že bol katolícky kňaz. Veľmi sa mýli, pretože temné stránky svojej minulosti si pripomínajú i Nemci, Francúzi, Maďari, Nóri či iní kolaboranti, hoci na ich čele nestál katolícky kňaz. Pravdou skôr je, že ak by Dr. Tiso kňazom nebol, tak práve slovenská rímsko-katolícka cirkev by sa tohto štátu tak nezastávala. V tom čase bol na Slovensku biskup hoden obdivu, ktorý sa nebál kritizovať zverstvá tohto režimu, bol to Pavol Peter Gojdič. Je preto smutné, že tento grécko-katolícky biskup, vyhlásený 4. novembra 2001 pápežom Jánom Pavlom II. za blahoslaveného, si za svoj čistý morálny postoj nie len počas komunizmu, ako to bolo u pána biskupa Vojtaššáka, ale i za fašizmu, obdiv biskupa Sokola nevyslúžil. Možno je to preto, že nedokázal zabezpečiť ľuďom blahobyt, len im ukázal, ako sa dá žiť s čistým svedomím.